RIP Václav Havel
Marcel Merčiak
/
Marcel Merčiak /
18 December 2011 /
4 Comments
Neviem, či to sem patrí, alebo nie, nechám to na Váš úsudok. Vždy som si myslel, že pápež Ján Pavol II. a Ronald Reagan boli tými ľuďmi, vďaka ktorým môžem žiť život slobodného človeka. Počas celej nedele, po správe o úmrtí posledného československého prezidenta si však uvedomujem, že bez tohto skromného človeka by ten proces obrovskej zmeny po novembri 1989 nebol naplnený ľudskosťou, snahou vidieť človeka, jeho snaženie a hľadanie.
Úprimne sa priznám, že Čechom závidím osobnosť takého rozmeru, akou bol Václav Havel. Akokoľvek sa ho snažím spojiť so športom, vychádza mi spomienka na so Zátopkom azda naslávnejšiu českú športovkyňu Věru Čáslavskú, ktorá bola tesne po zamatovej revolúcii jednou z prezidentových poradkýň. Spomínam si na celovečerný film barrandovských autorov o MS 1990 v Taliansku. Je tam sekvencia z prípravy na štvrťfinále proti Nemecku, keď Čáslavská prichádza za mužstvom a na spoločnom posedení odovzdáva hráčom posolstvo od prezidenta Havla. Spomínam si, ako ide Havel do šatne našej reprezentácie na bratislavskom Tehelnom poli pred zápasom ČSFR - Francúzsko v septembri 1991, ako mu kapitán Jano Kocian odovzdáva dres reprezentácie. Spomínam si, ako ho na námesti SNP necelé dva roky po revolúcii zasypávajú "Hej-Slováci" vajíčkami, akurát na Deň republiky 28. októbra 1991. Na prenos z tejto nechutnosti vtedy nadväzoval prenos z ligového zápasu Slovan - Slavia, v ktorom dal Peter Dubovský pamätný hetrik. Na to všetko si spomínam z televíznej obrazovky, z ktorej som v poslednom roku zhliadol asi šesť rôznych dokumentov o sile a charaktere Havlovej osobnosti.
Naživo som ho videl iba raz. Ako prvák gymnázia v decembri 1989, keď mali predstavitelia Občianskeho fóra a VPN akúsi revolučnú "roadshow" po všetkých kútoch republiky. Prešovská športová hala bola natrieskaná, tlačilo sa v nej možno 8-tisíc ľudí, dostali sme v škole voľno, mohlo sa ísť "na Havla a na Kňažka". So spolužiakom Igorom Novákom sme sa, ani neviem ako, dostali na jeden z beznádejne zaplnených balkónov, ktoré sú situované v dvoch stenách haly, boli sme priamo nad pódiom a budúceho prezidenta sme videli od chrbta. Bol to zážitok vidieť nadšených ľudí, zvyknutých povinne tlieskať rovnakým kecom o šťastnej budúcnosti, ktorá bola teraz spájaná s inou nádejou, neistotou i obavami. Čo Havel hovoril si vôbec nepamätám, pretože akustika v Mestskej hale bola dlhé roky svojská, hlasy tých, ktorí sa ozývali do mikrófonu sa odrážali od strašidelnej strešnej konštrukcie a tak si spomínam len na salvy ohlušujúcich potleskov.
Mal som to šťastie, že som bol s našou terajšou slovenskou reprezentáciou v auguste 2009 na Islande. V Reykjavíku som utekal pozrieť si Hofdi House. Ak neviete čo to je: je to obyčajný jednoduchý dvojposchodový severský poľovnícky domček. V októbri 1986 sa v ňom stretli Reagan a Gorbačov a práve tejto summit, pôvodne plánovaný ako neformálny, krátky a výsostne pracovný na polceste medzi Moskvou a Washingtonom, je považovaný za definitívny začiatok konca studenej vojny. Na troch bielych schodíkoch toho jednoduchého bieleho domu sa po konci poslednej schôdzky snažil ešte Gorbačov presvedčiť amerického prezidenta, aby sa vrátili dnu a uzavreli aspoň nejakú dohodu. Reagan mu povedal: "Nie, už je neskoro." Tam na ďalekom Islande sa začala rodiť sloboda národov východnej a strednej Európy, lebo sovietske impérium už nestačilo tempu amerického zbrojenia. Reaganova víťazná doktrína "My vyhráme, Oni prehrajú," sa začala napĺňať práve tam.
Mal som to šťastie byť na poslednej omši Jána Pavla II. počas jeho poslednej zahraničnej návštevy u nás na Slovensku v septembri 2003. Nikdy nezabudnem na jeho vetu, ktorú v chatrnom zdravotnom stave povedal: "Milujem Slovensko!" Nikdy nezabudnem na máj 1990, keď bol v už opätovne slobodnom Československu na oficiálnej návšteve a počas omše vo Vajnoroch nám odkázal: "Slováci, nebojte sa!" Tak ako nezabudnem na Havla, ktorý počas tej istej návštevy pri pápežovom prílete povedal: "Neviem či viem čo je to zázrak, ale ak zázrak existuje, tak teraz som jeho súčasťou." (alebo tak nejako to bolo).
Sám Havel bol zázrakom. Skromným, obyčajným prezidentom pre ľudí, ozajstným štátnikom, nie besnejúcim prezidentom so strašidelným snahou o mocenský vplyv. Nikdy nezabudnem na to, ako naša spoločná reprezentácia naposledy vybiehala na zápasy majstrovstiev sveta v roku 1990 a štadióny vo Florencii, Bari či Miláne boli plné českých a slovenských fanúšikov. Po rokoch sa smelo cestovať, otvorili sa hranice, futbalisti spoznávali vonku podporu, akú dovtedy nikde nezažili. A nikdy nezabudnem na to, čo Havel futbalistom po dobrých výsledkoch odkázal: "Svojimi výkonmi a vystupovaním môžete pre značku Československo urobiť viac, ako politici a diplomati za desať rokov!"
Úprimnú sústrasť celému Česku. Odchod Václava Havla, muža zamatovej revolúcie, je obrovskou stratou. Pre nás všetkých.
Ján Fekiač | 19 December 2011
Prečítal som si celý článok a plne sa stotožňujem s jeho obsahom. Mám trošku viac rokov/54/ a ihneď po prevrate som sa aktívne zapojil do politiky. Momentálne pracujem pre angl.spoločnosť so sídlom v Prahe a denne som s čekými kolegami v kontakte. Týmto im úprimne vyjadrujem sústrasť k úmrtiu ich , no i nášho bývalého skvelého a úprimného človeka- Václava Havla, s úctou na neho spomínam, J.Fekiač
hovno | 19 December 2011
co to kecáš
Eva | 20 December 2011
ďakujem za spomienky na tohto úžasného človeka.... prezidenta, ktorého sme milovali a na ktorého sme hrdí:)
David | 20 December 2011
Hezky a upřimně napsané. RIP Václav Havel