Futbal: Dekadencia Brazílie
Fotbal
/
Marcel Merčiak /
20 December 2011 /
Nechejte vzkaz
Bude to jeden z nich: kurzy na titul majstra sveta 2014 dnes - Brazília 4,8; Španielsko 6,0; Nemecko 8,6.
Nedávno zomrel Socrates. Slávna osmička z toho tímu, ktorý hral v histórii MS vo futbale najkrajší futbal. V nedeľu prehral Santos vo finále MS klubov s Barcelonou 0:4. Brazília sa na vlastné oči presvedčila, že už nie je domovom jogo bonito, že krása futbalu sa presťahovala na Nou Camp, do Španielska a do iných končín Európy.
O dva a pol roka privíta Brazília jubiljený dvadsiaty svetový šampionát. Niet pochýb o tom, že bez ohľadu na čokoľvek bude favoritom. Jej futbalová kultúra sa však v poslednom desaťročí spreneverila vlastnej originalite, koreňom, ktoré jej roky vynášali postulát mystickej, nenapodobiteľnej krásy.
Brazília by si zaslúžila oveľa viac titulov majstra sveta, než tých päť ktoré má. Ak sa o jej tíme z MS 1970 s Pelém, Tostaom, Gersonom, Jairzinhom a Carlosom Albertom hovorí ako o Mount Evereste svetového futbalu, tak tím okolo kapitána Socratesa na MS 1982 v Španielsku priniesol do doby futbalovej moderny struhujúci vánok kúzla tejto hry. Brazília so Zicom, Ederom, Juniorom, Falcaom, Cerezom a Telem Santanom, trénerským vyznavačom jednoznačných princípov útočenia a zábavy, nebola odmenená - ani o štyri roky neskôr na ďalšom mundiale v Mexiku. Spomienka na ňu však nikdy nezomrela. Ak si pozriete góly Brazílie z 82. roku, takmer všetky sú čosi ako umelecké dielo - vyšperkované akcie, narážačky, pätičky, úniky, centre, filigránske prihrávky, individuálne majstrovstvo zladené v jednom kanárikovom orchestri. A všetko robené precízne, bez kŕčovitosti, s radosťou. Jednoducho - pravá Brazília.
Zostala takou aj neskôr, keď sa už viac musela venovať aj potu pri ceste za slávou - umenie prestalo stačiť, ale vždy zostalo hlavným zdrojom prekonávania najvychýrenejších obrán, tak ako pri tituloch v rokoch 1994 či 2002, alebo pri postupe do finále v roku 1998. Vždy tu boli osobnosti ako Romário, Bebeto, Ronaldo, Rivaldo, Ronaldinho, Roberto Carlos, Cafú. Čarodejníci, ktorí v´európskych kluboch dozreli v hráčov prekonávajúcich súperov inteligenciou a vrodeným futbalovým inštinktom.
Súčasná Brazília a jej klubový futbal sa posunuli inam. Stále chrlia kvantá hráčov pre Európu, ale v topkluboch sa počet brasileiros stenčuje. Zmizli tvorcovia a dribléri stredu poľa. O Gansovi sme počúvali v tomto roku chválospevy, mnohé kluby chystali lukratívne ponuky. Videli ste ho hrať vo finále s Barcelonou? Odpoveď je nie, pretože Barca mu nič nedovolila. V Brazílii sa totiž kluby začali orientovať proeurópskou cestou výsledkového profitu. V mužstvách hrajúcich v drvivej väčšine v rozostavení 4 - 2- 3 - 1 vidíte vždy dvoch defenzívnych záložníkov vysokých ako jedle, s patričnou muskulatúrou, ale bez toho, čo na Brazílii vždy vábilo.
Isteže, aj v brazílskej lige nájdete nesmierne šikovných hráčov, ale na výnimočnej úrovni Xaviho, Iniestu, Fabregasa či Busquetsa nie je žiadny z nich. Tam, kde sa v modernom futbale vyhrávajú zápasy, sa Brazília iba potáca. Živým príkladom je Muricy Ramalho. Najúspenejší brazílsky klubový tréner, ktorý dobyl v domácej lige štyri prvenstvá a so Santosom získal Copa Libertadores. Vždy staval na nekompromisnej disciplíne a tvrdej obrane. Keď mu vyčítali, že chýba zábava pre divákov, odkázal: "Ak sa chcete zabávať, nechoďte na štadión, ale do divadla."
V nedeľu sa hralo na štadióne, na ktorom získala Brazília v roku 2002 piaty titul majstra sveta. V Jokohame sme boli po takmer desaťročí svedkom dôkazu, že najlepší, najpútavejší a najmodernejší futbal je od Brazílie na míle vzdialený. Barcelona vyhrala ľahučko, pričom ste mali pocit, že strelí gól kedykoľvek to bude potrebné, že hrá miestami v tréningovom tempe, že ani nemusí pridávať v porovnaní so semifinálovým zápasom proti katarskému Al Sadd.
Jedna historická spojitosť: keď boli Maďari s Puskásom na začiatku 50. rokov na prvom mieste futbalovej evolúcie a nadobro rozhegali a pochovali dvadsať rokov používaný WM-systém, Brazília robila najrôznejšie kroky k tomu, aby sa poučila z ich príkladu ako posunúť futbal ďalej. Vedela, že má zásobáreň kvalitných hráčov, len potrebovala systém pre vlastné idey. Tak sa zrodilo jej prvé mužstvo majstrov sveta, v ktorom bol revolučný systém 4 - 2 - 4, ako aj kvalita osobností, ktoré tento systém vytvárali (na čele s Didim, Zagallom, Vavom a dvoma zjavmi: Garrinchom a Pelém). Dnes, keď už boli prešpekulované a na trávnik prinesené azda všetky možné herné systémy, už ide len o kvalitatívne napĺňanie obsahu. Forma a koncept sú dané. Takže posolstvo Barcelony pre Santos a vlastne pre celú Brazíliu môže priniesť pozitívny obrat: krajina pod Kristovou sochou musí zmeniť myslenie, aby bola opäť pravou a nie iba falošnou a tradicionalistickou značkou futbalovej krásy. Od vojny definovala hranice futbalovej ľahkosti a šarmu, ale už nič z toho nie je pravda, pretože stráca svoj šiesty zmysel hľadať vo futbale iné cesty ako ostatní.
