El Clásico: Opäť "barcelonismo"
Fotbal
/
Marcel Merčiak /
11 December 2011 /
1 Comments
Real Madrid je z Barcelony asi na prášky. Šnúru víťazstiev mu prestrihol rival, ktorého chcel zatlačiť do rohu ringu a zbombardovať. Nepomohol ani úder ako z rukavice Muhammada Aliho, Joa Fraziera a Georga Foremana v jednom, a to sotva zaznel úvodný gong. Záverečných 20 minút už bolo exhibíciou tých, ktorí sú právom považovaní za najlepších vo svete a za jedných z najvýnimočnejších vo futbalovej histórii.
Súhlasím so Stewovými uzávermi. El Clásico sa stalo súčasťou moderného sveta, nepatrí sa o ňom napísať vo frázach, pretože je to pre futbal filozofická poživeň, žriedlo nekonečných debát, úvah, zatracovaní, velebení, analýz posúvajúcich futbal vpred. Je to futbalový Live Aid, dve hodinky spájajúce celý svet, na čom nič nemení ani to, že toto spojenie prebehlo v roku 2011 siedmykrát.
Keďže bolo nedávno 20 rokov od odchodu môjho obľúbeného speváka Freddieho Mercuryho na večnosť, tak si dovolím začať s tým Live Aidom. V júli 1985 som slávny londýnsko-philadelphský koncert videl ako desaťročný chlapec počas dovolenky na Balatone. Maďarská televízia, na rozdiel od našej Česko-slovenskej, ten koncert na pomoc Afrike, ktorý zorganizoval Bob Geldof, vysielala. Dnes, ak mám zlú náladu a depku, vždy ma naštartuje z juťubu 19 liveaidových minút Queenu. Je to pre mňa ozajstná "živá pomoc". Freddie Mercury "stole the show", ukradol si tú veľkú show s megahviezdnym obsadením sám pre seba.
Ak by som teda mal včerajšie El Clasico vziať z pohľadu víťazov a nazerať naň cez repertoár Queenu, ktorý ponúkli pred štvrťstoročím vo Wembley, tak najprv by to bol HAMMER TO FALL. Možno poznáte ten odpaľovák z albumu The Works (1984). Kladivo, ktoré Vás trafí do hlavy a prizabije a môžete byť pri tom aj najlepším futbalovým mužstvom na svete. Victor Valdes vošiel chybnou rozohrávkou do folklóru najväčšieho derby sveta, akurát som ľutoval chudáka Busquetsa, ktorý najprv zrazil Di Mariovu prihrávku k nohám Ozila a potom aj Nemcovu strelu priamo pred voľného Benzemu. Neviem prečo, ale spomenul som si v tej chvíli na londýnsky Arsenal s Vieirom a Henrym, na "Invincibles" zo sezóny 2003/04. Hrali v nej na jar jeden z kľúčových zápasov o titul na Stamford Bridge proti Ranieriho Chelsea, od Gudjohnsena dostali gól presne po 22 sekundách, ale zápas aj tak, ešte v prvom polčase, otočili.
Ďalší priebeh to bolo RADIO GA GA, v ktorom sa spieva churchillovský odkaz, že "you yet to have your finest hour". Real si to môže povedať: pod Mourinhom ešte nenastala jeho najskvelejšia hodina, hoci Barca mohla ísť do kolien, ak by Ronaldo trafil bránu po skvelom uvoľnení sa Benzemu, alebo ak by prihral voľnému Di Mariovi. Vyhralo Roniho ego, bohužiaľ pre Real so strelou na tribúnu a bohužiaľ pre CR7 - tento moment poznačil jeho výkon, pri ktorom sa nevedel presadiť z troch či štyroch priamych kopov a ktorý korunoval zahodenou hlavičkovou šancou za stavu 1:2.
Gól na 1:1 - to bol(a) CRAZY LITTLE THING CALLED MESSI, teda v pôvodnom znení CLTCLove. To uvoľnenie sa v strede poľa, s dvoma hráčmi padajúcimi pod nohy, so zúfalou snahou Lassanu Diarru dočiahnuť loptu alebo nohu "atómovej blchy", a potom kolmica na Alexisa Sancheza - no mňam, lahôdkový kúsok a po včerajšku jasná vec: Zlatá lopta pôjde tretíkrát za sebou do rúk Messiho. Messiho by som ešte porovnal s Mercurym, Obaja sú vo svojich súboroch frontmanmi, tými, ktorí robia show. Mercurymu sa na rockovej scéne vo výkonnostnom nasadení, v podmanivosti a hlasovej schopnosti nikto nevyrovnal. Mal však za sebou nenapodobiteľného Briana Maya s krbovou gitarou, originálneho bubeníka Rogera Taylora i nenápadného basgitaristu Johna Deacona. Aj Messi má za sebou orchester, ktorého zladenie, súzvuk a harmóniu nemožno vo futbale ničím nahradiť. A ešte niečo: Mercury vedel nádherne spievať a hrat na klavíri. Neovládal však žiadny iný nástroj. Jednoducho bol v kapele na to, aby strieľal góly. Práve pri CLTCLove však na gitare hral: naučil sa na nej niekoľko akordov, aby nemusel hru na gitaru pri Mayových sólach iba napodobňovať s tyčou od mikrofónu. Messiho sme podobne ako vo vlaňajšom Orgasmo-El Classico (5:0) videli opäť v podobe, ktorá mu pôvodne v Barcelone nepatrila, ale v ktorej je plnohodnotný. Nie je to len zakončovateľ, je to čoraz viac tvorca s nápaditosťou a s balíkom prekvapení pre súperov, spoluhráčov i Guardiolu.
Gól na 1:2 by som pri porovnávaní s Queen vypustil. Skôr by sa hodil Horáčkov text, Hapkova podmanivá hudba a Mullerov hlas, jednoducho "štěstí je tak krásná věc". Aj chudák José M. sa po zápase krútil okolo tohto momentu. Môžeme debatovať o tom, čo je vlastne šťastie, ako sa exaktne definujú jeho hranice. Pozrite si však tú gólovú akciu: napádanie, zisk lopty a jej držanie, prechod cez ľavé krídlo, ktorým bol Fabio Coentrao donútený v poslednej chvíli k obrannému zákroku, a Xaviho volej, ktorý "zrikošetoval" Marcelo mimo Casillasovho dosahu. Nech je ako chce: Xavi, ktorého čítajú v Španielsku "Šavi", "Chavi" i "Javi", si tento gól zaslúžil. Dal ho akurát v zápase číslo 600 za Barcelonu, ktorá by bez neho nebola v súčasnosti tým, čím je - pri všetkej úcte ku ostatným velikánom ostatných pätnástich rokov.
Gól na 1:3 - BOHEMIAN RHAPSODY. Rapsódia blaugranas, gólová symfónia, óda na krásu futbalu. Iniesta povodil v strede poľa troch hráčov Realu ako psíkov, Messi zrýchlil, Dani Alves mu vyšprintoval z pravej strany a poslal Fabregasovi center, aký som od neho ešte nevidel. Iniesta, Dani Alves a Fabregas - v prvom polčase ich nebolo príliš vidieť, ale po prestávke, keď prešiel Guardiola na odvážnejšie rozostavenie 3 - 4 - 3 sa im otvorili krídla. Čím sa Iniesta zaúval viac do stredu, tým bol pri svojich manévroch nebezpečnejší. Druhý polčas bol jeho majstrovským dielom.
No a potom to už bolo len WE WILL ROCK YOU a hymnická WE ARE TE CHAMPIONS. Barcelona opäť "rockovala", prešla cez Madrid, dobyla Biely dom, pusinkám dala tri diabolské bozky na čelo, ocajchovala súčasný trend El Clásico, zväčšila frustráciu tých, ktorí sa im chcú a určite aj môžu vyrovnať. Real nemôže byť spokojný s tým, čo predviedol. Som však presvedčený, že jeho napredovanie bude pokračovať, že bude skvelý, že gólostroje zostanú jeho poznávacím znamením, že Mourinhove slová o tom, že ani táto prehra mu neublíži, sú pravdivé.
Barcelona má ešte ďaleko od toho, aby mala v sezóne 2011/12 akúkoľvek šampiónsku istotu, ale aj po El Clásico zostáva futbalovým šampiónom súčasnosti. Barcelonizmus vyhral nad madridizmom. Nie je to konštanta platná na večnosť, ale je to fakt, s ktorým sa musia v Madride zmieriť. Takže: ako spieva Freddie s opernou divou Montserrat Caballé - Vivaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa BARCELONA!
Anonymous | 12 December 2011
detailisticke, skvele, marcello..zelam stale tvorive a horuce naboje do kanonu tvojho pera..!! stew